O 10 rokov naspäť

Trošku sme si zalistovali v našom archíve, aby sme si spomenuli na zosnulého vladyku Milana Šášika CM, ktorý pôsobil v našej obci ako kaplán (vtedajšia farnosť Leopoldov). Poctil nás svojou návštevou, bolo to presne 1. augusta 2010, kedy sa uskutočnila svätá omša pri zvonici. Celebroval ju spolu s kňazmi, pri ktorej si pripomenuli 50. výročie smrti biskupa P. Gojdiča. Počas tejto svätej omše bola uskutočnená zbierka na podporu stavieb nových kostolov na Ukrajine. Milodary išli na dostavbu kostola v Rudnikovke, okres Svaľjava.

Ako sa cítite v tomto svojom bývalom pôsobisku po rokoch?
No, tak to je naozaj po rokoch, lebo v októbri bude 33 rokov ako som sa lúčil s Leopoldovom a Červeníkom. Cítim sa tu veľmi dobre. Bol som tu v medzičase niekoľko krát. Aj moju prvú biskupskú sv. omšu po vysviacke v Ríme, na Slovensku som slúžil práve v Červeníku. Pricestoval som a privítali ma ako na Ukrajine. Takže sú to veľmi milé, také intenzívne spomienky.

A keď porovnáte Leopoldov a Červeník ako dve farnosti vašich veriacich, teda veľkosť týchto farností?
Tak dnes sú to naozaj dve farnosti. Vtedy Červeník bol filiálka. Leopoldov bol vždy takým mestečkom, bol v ňom trošku iný život. Keďže pochádzam z dediny, tak v Červeníku bol taký bezprostrednejší kontakt s ľudmi. Rozdiel bol v mentalite ľudí, ale všade boli dobrí ľudia a boli tí, ktorí sa zaujímali o Cirkev, o život v Cirkvi aj v tých ťažkých rokoch, povedzme, takže som tu veľmi rád pracoval.

Vaši farníci dodnes chodia za Vami, aj keď to majú skutočne ďaleko na Zakarpatskú Ukrajinu. Ako vlastne ste sa dostali
práve do tejto oblasti mukačevskej eparchie byzantského obradu, ste boli rímskokatolícky kňaz?

Ja som mal vždy blízko k východnému obradu od čias seminára. Mal som túžbu ísť pracovať na východ, to sa mi splnilo po štúdiách v Ríme. Bol som poslaný na apoštolskú nunciatúru do Kyjeva. Zakarpatie pravda je súčasťou Ukrajiny, keďže pán nuncius bol aj apoštolským administrátorom pre rímskokatolíkov na Zakarpatí, tak ma tam posielali veľmi často. Dokonca na začiatku bolo obdobie, že som chodil asi polroka každý týždeň. Cestoval som z Kyjeva do Užhorodu, aby som tam slúžil bohoslužby na troch miestach. Každú nedeľu pomáhal, lebo bol nedostatok kňazov. Stalo sa, že som teda slúžil aj vo východnom obrade. V roku 2000 som sa vrátil na Ukrajinu na Zakarpatie pracovať ako kňaz, člen Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paule. Na našu misiu tak poviem okrem piatich komunít rímskokatolíckych kde sa slúžilo po slovensky, slúžili sme aj v jednej gréckokatolíckej farnosti, a tá sa nachádza vlastne na území tej mojej terajšej eparchie. Takže som tam pôsobil viac ako 2 a polroka, ako farár v Perenčíne, teda aj traja spolubratia sme mali tieto okolité farnosti a potom som bol tam menovaný za gréckokatolíckeho biskupa.

Aké sú tam Vaše úlohy, aktivity dnes v Užhorode? Predsa je len to krásny kraj, krásny región, predsa trošku iný ako tu na
Slovensku?

Tak samozrejme, že tá východná hranica urobila svoje. Kedysi tam bol taký plynulý prechod. Bolo to niečo iné, aj povedzme domy za hranicou staršie vidieť, že boli už také isté ako aj na Východnom Slovensku. Sovietsky zväz a jeho vláda 45. ročná na Zakarpatí zanechali svoju stopu, takže sa urobila taká hranica aj v materiálnych aj v duchovných veciach. Dnes možno povedať, že vidieť ten rozdiel. Slovensko skočilo akosi dopredu materiálne. U nás myslím, že duchovne sme si veľmi blízky a samozrejme, že je veľa rozdielov, ale je veľa toho čo nás spája, sme Slovania, a ja sa tam cítim ako doma. Proste je to moja vlasť.

Je Vám niekedy smutno za týmto pre Vás „starým svetom“. To znamená Lehota, kde máte veľmi veľa blízkych rodinných
príslušníkov alebo Leopoldov, prípadne Červeník?

Viete, ja som pôsobil na mnohých miestach na Slovensku a vždy som si dosť rýchlo zvykol v tom čase komunistickej diktatúry. Vtedy ma veľmi rýchlo presúvali z jedného miesta na druhé. Mám pekné spomienky na všetky tie miesta kde som pôsobil. Ale skutočne, že teraz cítim to ako moje poslanie byť tam, a je to môj domov.

Na budúci rok oslávite 35. výročie svojej kňazskej vysviacky. Čo vlastne pre Vás znamená kňazské povolanie a ako ste sa k
tomuto kňazskému povolaniu dostali?

Kňazstvo je pre mňa veľkým darom. Je to povolanie ako ste naozaj povedali. Pán volá a som veľmi vďačný, že sa mi dostalo tohoto povolania bez mojej zásluhy, že v detstve sa ozvala táto služba byť kňazom. Som vďačný Pánu Bohu, že som mohol slúžiť Jemu a Cirkvi, a našim ľuďom všade, kde som bol poslaný za každých podmienok. Myslím si, som presvedčený o tom, že bude stále dosť tých, ktorí budú počuť ten hlas Pána, jeho volanie. Lebo ľudia potrebujú kňazov aj dnes, aj keď sú teda tie rozličné tendencie, ktoré by radi zdiskreditovali všetkých kňazov. Je a zostane pravdou, že Cirkev nemôže existovať bez tohto daru, ktorý Pán Ježiš dal cez apoštolov svojej Cirkvi, aby boli pastieri. Dúfam, že Pán bude dávať stále pastierov podľa svojho srdca.

Pokiaľ ide o tú Vašu cestu ku kňazskému povolaniu?
Tak moja cesta bola dosť bych povedal jednoduchá, pretože som vyrastal v dedinskom prostredí. Vyrastal som akosi v integrite života katolíckej obce a chodenia do kostola. Pamätám si z detstva, zo školských radov, že bolo veľa chlapcov, ktorí chceli byť kňazmi. Takže nebolo to také ojedinelé. Ojedinelé bolo to, že som sa jediný z nich stal kňazom. Sme traja rodáci s odstupom 25 rokov, každý jeden od druhého, počínajúc 50. rokom. Myslím si, že to bol veľký vplyv rodiny a kňazov, ktorí u nás pôsobili. Ku kňazstvu ma to tiahlo a bola to dobrá formácia, že sa to stalo aj mojím osobným presvedčením. Zo žiadnej strany nebol na mňa nátlak, bolo to moje rozhodnutie, ba naopak skôr ma odhovárali.

Čo by ste odkázali poslucháčom, čitateľom, leopoldovským a červeníckym farníkom?
Mám ich rád. Mám najkrajšie spomienky na tých 15 a pol mesiaca toho prvého roku kňazstva a trochu viac, keď som tu slúžil. Bol som veľmi rád, že tu bolo veľa mladých ľudí, ktorí sa zaujímali o duchovný život alebo sa dali tak pritiahnuť. Pokračovali sme v kontaktoch cez oázy a rozličné akcie, ktoré sa uskutočňovali. To je taká zlatá niť aj cez to moje kňazstvo. Mnohé tie známosti trvajú dodnes. Rodiny, ktoré sa založili vo viere a ja mám veľkú radosť, že vidím ako ich deti rastú. Aj teraz tu vidím jedného veľkého miništranta, ktorého otec a krstný otec boli mojimi miništrantami, a je to krásna kresťanská rodina. Ja sa z toho veľmi, veľmi teším. To sú také radostné stretnutia. Zasa, keď počujem niektoré také pravda aj bolestné prípady, vždy sa ma to dotkne. Tak ich zahŕňam do svojich modlitieb a som rád, že oni tiež hovoria, že sa za mňa modlia. Pri tých všetkých rozličných povedzme dnešných pokusoch zdiskreditovať Cirkev. Ja sa tu tak rád vraciam a som rád, že sa môžem každému pozrieť do očí a s radosťou oslovovať tých ľudí, medzi ktorými som pracoval, a s ktorými sme spoločne prešli aj keď krátky úsek cesty do večnosti.

2024
admin

Darujte nám Vaše 2%

Ďakujeme za Vašu podporu! Ak by ste mali záujem pomôcť nám ďalej, môžete venovať 2% z Vašich daní na podporu našej organizácie. Aj s malými

Čítať viac »
2022
admin

Darujte nám Vaše 2%

Ďakujeme za Vašu podporu! Ak by ste mali záujem pomôcť nám ďalej, môžete venovať 2% z Vašich daní na podporu našej organizácie. Aj s malými

Čítať viac »